pre tých čo by si radi prečítali ako sa dnes jeden človek cíti:

Dnes rano som sa zobudil s pocitom samoty a smútku. Tá samota a smútok vychádzali z toho, že mi chýbal dotyk a neha zo strany mojej ženy. Niečo také obyčajné a jednoduché. Potom ma hneď napadlo: mne predsa takéto niečo nemože zkazit náladu - vrhnem sa na prácu! Práca je moj zachránca, zbaví ma týchto emócii, ktoré v sebe mám. Som silný muž a budem sa cítiť dobre! Ale potom som si spomenul na tých všetkých pracujúcich mužov, ktorí robia od rána do večera a domov sa vracajú len “vyspať sa”. Ako sa im to stalo? Aj im chýbal dotyk a vrhli sa na prácu? Aj oni chcú vyzerať silno, ale cítia niekde v sebe prázdnu dieru, ktorá sa zväčšuje? Neviem a zároveň akoby cítim, že to tak je. Malé, obyčajné a jednoduché veci, ktoré sa nám nedostávajú medzi nami vytvárajú obrovské priepasti. Pozerám sa dole do priepasti a mám strach. Fakt mám.
Čo si ako muž zaslúžim? A po čom ako muž túžim? Kde som ja a mužnosť? Mužnosť moja - kto si? Vchádzam do seba a zistujem, že moja mužnosť je citlivá a jemná a bojí sa zranenia. Je strašne zraniteľná. A ja pre ňu nič nerobím, len sa snažím vyzerať silný. Príde mi to smiešne. A prídem si ako slaboch. Rozumiete čo tým myslím?
Od dnes si poviem - byť mužom je výsada, je to úžasné právo byť tým, čím vo vnútri som. A začínam sa cítiť lepšie. Je to lepšie. Viem, že tento deň bude iný ako ostatné. Tento deň si priznám niečo dôležité…..

A čo VY ostatní? a čo VY ženy a Vaša ženskosť? Verím, že muži a ženy sa dopĺňajú a preto horovím nebuďme mužmi a ženami z obalok modnych magazínov, nebudme dokonalí a vyretušovaní…..

Cítim to. Niekto sa za mnou plíži. Tmavá postava niekde vzadu. Čo chce? Cítim ako sa vo mne začína prebúdzať ostražitosť. Prechádza mi cez končeky prstov a stretáva sa v mojom srdci. Znova je to tu. Agresivita, ktorá vo mne drieme, ktorá vo mne je, ale len málokedy sa dostane na povrch. V podstate nikdy. Vždy ju udusím a udupem, pošliapem a správam sa ako oddaná ovečka. Ale toto bude zlom. Položí mi ruku na pleco a potom si ma poddá. Hehehe. To by sa mu páčilo. Zautočí presne vtedy, keď to nebudem čakať. Nikdy. Už cítim jeho dych. Toto bude zlom. Zaťal som päste. Čakám ťa ty hajzel. Som pripravený. Ruka mi dopadla na pleco. Však počkaj.

„Čo je s tebou. Zobuď sa. Hovoríš zo sna.“

Foter.

Neskoro. Dostal to priamo medzi oči.

“Zabal mi jedno cígo” povedal mi chlapík.
“Čo si pas? Zabal si sám” odpovedám mu.
“Prečo si vlastne šúľaš?” spýtal sa.
“Lebo ma to baví a lepšie mi chutí” a hodil som mu tabak.
Otvoril tabak,vzal si papierik a ubalil si cígo.
“Ani to nebolelo” hovorím “a teraz choď preč, chcem byť sám.”
Vstal a bez slova odišiel. Po chvíli som zistil, že s ním odišiel aj môj tabak.
Vybehhol som von, že ho ešte stihnem. Pred barom stál hlúčik ľudí. Chlapík
ležal na zemi a tiekla z neho krv. Dozvedel som sa, že sa stal obeťou autonehody.
“Škoda, že som ho vyhodil” prebehlo mi hlavou. V ruke držal moj tabak. Bol celý
od krvi. Neviem čoho mi bolo viac ľúto - tabaku či jeho.

Druhýkrát v živote ma navštívila bezradnosť. Prišla zase neohlásene, vo veľkom štýle. Rozleteli sa dvere a ona natešene roztiahla ruky, ako by ma chcela objať a povedala (spôsobom akým sa zdravia starí priatelia po rokoch): “Dlho sme sa nevideli!” a začala sa šielene smiať.
Keď som ju zbadal, oči sa mi zaliali slzami a hlava mi spadla do rúk. Prišla až úplne predo mňa a povedala mi: “Sprav mi kávu”
Tak som vstal a postavil som na vodu.
Spýtal som sa: “Ako dlho sa zdržíš?”
“To záleží len na tebe. Len na tebe.”
Nevedel som s ňou bojovať (mal som s ňou vobec bojovať?). Zalial som jej kávu a ešte som ju ponúkol keksami. Len sa usmiala.
“Bol som šťastný” hovorím.
A ona: “Ja viem.”
“A už nie som” vzdychol som.
A ona: “Ja viem.”
“Čo si robila celý ten čas, čo sme sa nevideli?” spýtal som sa zo zvedavosti.
A ona: “Navštevovala som ľudí, ktorí ma volali a rozdávala som im svoju lásku. Najprv ma nechceli ľúbiť, ale časom si zvykli. Vyhnala som z nich to, čo ich trápilo.”
“Aj mňa niečo trápi” zveril som sa jej.
A ona: “Inak by som tu nebola. Počula som tvoje trápenie ako letí svetom a prišla som ti pomôcť zabudnúť.”
“Ale ja nechcem zabudnúť,” povedal som sklamane.
Len rozhodila rukami, ticho pokrútila hlavou na znamenie porozumenia a významne sa na mňa pozrela.
“Myslím, že už si dopila” hovorím jej rázne.
Nechcela sa dať: “Nie to bude na dlho, ostanem tu s tebou.”
Už som sa s ňou nechcel rozprávať, už som sa s ňou nechcel zaoberať. Vzal som jej kávu z rúk a hodil ju do drezu.
Zľakla sa. Chytil som ju za vlasy a ťahal som ju k dverám. Kričala, trhala sa a škriabala. Otvoril som dvere a vyhodil som ju z môjho tela. V ten deň som zmenil svoj osud.

“Je to ako vo sne, keď padáš do hlbokej priepasti, a hľadáš svoje možnosti, čo by si mohol urobiť prv než sa ocitneš na dne. Zhodnotíš tie svoje možnosti. Máš smrť v očiach, bojíš sa a ked dopadneš, keď dopadneš, tak vtedy sa zobudíš” povedal mi škriatok, ktorý vytvára sny. Hrá sa s tvojou fantáziou, niekedy príjemne, niekedy ti naženie do hlavy nočnú moru.
“Za každý sen, ktorý sa ti páčil, dostanem deň voľna, takže sa ti na druhý deň nesníva nič” hovoril ďalej škriatok.
“To je podivné. Mne sa ale nesníva nič” hovorím mu. “Myslím, že me skurvene klameš! Niečo tu nie je v poriadku.”
“Hmm, to je možné” povedal škriatok bojazlivo, schúlil sa a zmizol.
Máš šťastie, že dokážeš zmiznúť, pomyslel som si, lebo inak by som z teba svoje sny vytĺkol.

Osamelý príbeh muža začína a končí v jeho vlastnej samote. Vídaval som ho najma v lete, pri rieke, ked hádzal labutiam kúsky chleba. Bol to len on a labute, silné súznenie dvoch rozdielnych druhov, v ktorom oba druhy nachádzali svoju časť potešenia. Och, ako krásne mu vtedy bolo. Slnko žiarilo, jeho svet zdal sa byť dokonalý a nič ho nedokázalo predčiť. Aspoň dokým nestretol ju. Ona. Zmenila mu celý život. Zmenila ho celého. Bol ochotný vzdať sa kvoli nej svojho dokonalého sveta - svojho sveta úžasnej samoty. Prišli časy, ked sa smial s ostatnými, ked si vychutnával prítomnosť inej osoby, ked sa snažil patriť niekam a byť s niekým. Svet sa mu vtedy zdal krásny,príťažlivý a plný vášne. Svet sa mu zdal nový. Kde som doteraz žil, ako to, že som toto nikdy nezažil, pýtal sa sám seba. Nevedel sa nasýtiť toho pocitu spolupatričnosti. Keď nastala doba, ktorú nedokázal ovplyvniť a on sa ocitol znova sám, bol sklamaný. Bol sklamaný zo života, bol sklamaný z ľudí, bol sklamaný sám zo seba. Ten pocit ho užieral a vrýval sa mu do tela ako sa kliešť pomaly zavrtáva do kože. Sklamanie prešlo v samotu, samota prešla v pomstu, pomsta prešla v sebatrýzeň. Dnes ho znova vidím pri labutiach, ale ten obraz už nie je rovnaký. Labute majú stále svoju časť potešenia, ale on, on len letmo hľadí niekam do dialok a snaží sa spomenúť na to, aké krásne bolo to, čo s nimi zažíval predtým.