Čínsky bambus je veľmi zvláštna rastlina. Keď ho zasadíte, prvé štyri roky vôbec nerastie – aspoň nám sa to tak zdá. Človek by mal pokušenie vykopať a zasadiť si radšej niečo iné. Ale trpezliví čínski záhradníci vedia svoje. Preto rastlinku trpezlivo okopávajú a polievajú, aj keď je stále rovnako malá. Potom sa však niečo stane. V priebehu piateho roka vyrastie zrazu za 60 dní do 30 metrovej výšky. Keby ste ho videli a nevedeli by ste, ako rastie, čo by ste povedali? Že vyrástol za 60 dní, alebo za 5 rokov?

Ako je to s Vami? Kedy strácate trpezlivosť? A kedy si neuvedomujete, že aj keď rastiete pomaly, tak je to nevyhnutná potreba pre váš neskorší raketový “štart”.

Držím všetkým palce so všetkým, o čo sa snažíte :).

Jeden z najvýznamnejších holandských maliarov - Vincent van Gogh maloval na obrazy vždy stromy, ktoré siahajú až ku hviezdam. Hviezdy zostávali v pozadí.

Jeho súčasníci si o ňom mysleli, že je blázon. Pýtali sa ho znovu a znovu: “Kde si videl stromy, ktoré siahajú až ku hviezdam?”

Vincent van Gogh povedal: “Ja som ich nevidel, ale keď som vedľa nich sedel, počul som ich túžby. A ja malujem kvety skôr, než boli zasiate semená.”

Všetky jeho hviezdy sú zvláštne. Maloval ich ako špirály. Dokonce aj maliari sa mu smiali. “Niesi chorý? Hviezdy nie sú špirály.”

On zvykol odpovedať: “Nemôžem si pomôcť, či bdiem či snívam, moje srdce ich vníma ako špirály.”

Celý život sa marne pokúšal predať aspoň jeden svoj obraz. Pritom ich maloval vlastnou krvou. Svojím vlastným životom.

Od svojho mladšieho brata dostával len toľko peňazí, aby mohol jesť dvakrát za deň v celom týždni. Preto tri dni v týždni držal post, aby si mohol kúpiť farby a plátno. Žiadny iný maliar nemaľoval s takou túžbou a hlbokou láskou.

Žil len preto, aby maľoval. Zomrel, keď mal 33 rokov.

A práve nedávno sa fyzici zhodli na tom, že hviezdy sú špirály. Sto rokov po Van Goghovi.

Skupina vysokoškolských absolventov so závideniahodnými kariérami
prišla na návštevu za svojím profesorom z univerzity. Reč sa čoskoro
zvrtla na sťažnosti na stres doma i v práci. Profesor ponúkol svojim
študentom kávu, odišiel do kuchyne a vrátil sa s konvicou a zbierkou
najrôznejších šálok - porcelánových, umelohmotných, sklenených,
starých i moderných, lacných i drahých, a povedal im, nech sa
obslúžia. Keď už všetci sedeli so šálkou kávy, profesor povedal:
“Pozrite sa - všetky tie pekné a drahé šálky ste si rozobrali a na
tácke ostali už len tie lacné a ošarpané. Hoci je normálne, že chcete
pre seba len to najlepšie, je to súčasne hlavný zdroj vašich problémov
a stresu. To, o čo vám všetkým v podstate išlo, bola totiž káva, nie
šálky. Ale podvedome ste si vyberali tie najkrajšie šálky a rovnako
podvedome ste ich porovnávali so šálkami tých druhých. A teraz
porozmýšľajte: Život je káva a vaša práca, peniaze a spoločenské
uznanie sú len šálky. Sú len prostriedok, ktorý obsahuje a udržiava
Život, ale nemenia kvalitu Života. Niekdy, keď sa sústredíme len na tú
šálku, zabudneme si vychutnať kávu, ktorú v nej dostávame. Takže
nedovoľte, aby u vás dominovali šálky… vychutnávajte si radšej kávu!”

Žil raz jeden malý chlapec, který mal veľmi zlú povahu. Otec mu dal vrecko klincov a povedal mu, že vždy, keď sa rozhnevá, nech zatlčie jeden klinec do plota vzadu za domom.
Prvý deň chlapec zatĺkol do plota 37 klincov. Za niekoľko týždňov sa naučil kontrolovať svoj hnev a počet zatlčených klincov sa postupne znižoval.
Zistil, že je jednoduchšie ovládať zlosť, než zatĺkať klince do plota.
Nakoniec prišiel deň, kedy sa chlapec ani raz nerozhneval.
Povedal to otcovi a ten mu navrhol, aby teraz chlapec vyťahoval vždy jeden klinec, keď sa za celý deň ani raz nerozhnevá.
Dni plynuli a chlapec po čase mohol otcovi povedať, že v plote nezostal ani jeden klinec. Vtedy vzal otec chlapca za ruku a zaviedol ho k plotu.

Tam mu povedal:
“Urobil si dobre, chlapče, ale pozri sa na tie diery v plote. Ten plot už nikdy nebude taký, aký bol. Keď povieš niečo v zlosti, tak to zanechá práve také jazvy. Ako keď zabodneš do človeka nôž a vytiahneš ho. Nezáleží na tom, koľkokrát povieš ľutujem, rana stále zostáva. Rana spôsobená slovom bolí rovnako, ako fyzicky úder. Priatelia sú vlastne veľmi vzácne drahokamy. Rozveselujú ťa a podporujú vo všetkom. Vypočujú ťa, keď máš starosti, pochvália ťa a vždy sú ochotní otvoriť svoje srdce.”

Stará indická bájka Jedna myš žila neustále v strese, pretože se bála mačky. Kúzelníkovi jej bolo ľúto a premenil ju na mačku. No tá sa potom bála psa. Tak ju kúzelník premenil na psa. Pes sa však začal báť geparda. A tak z neho urobil geparda. Ale aj ten bol celý ustrašený pred lovcom. V tom okamihu to kúzelník vzdal. Premenil geparda opäť na myš a povedal jej: “Nech urobím čokoľvek, nijako ti nepomôžem, pretože vo svojom vnútri stále zostávaš myšou.”

Mladý muž sa opýtal Sokrata na tajomstvo úspechu. Sokrates mu povedal, že ak chce poznať tajomstvo úspechu, tak sa s ním stretne na druhý deň pri rieke. A tak sa stretli.
Sokrates požiadal mladého muža, aby spolu kráčali smerom do stredu rieky. Keď boli až po krk vo vode, Sokrates ho z ničoho nič stiahol pod vodu a nechcel ho pustiť. Mladík sa vzpieral, ako len mohol, ale Sokrates bol silnejší. Držal ho tam až do momentu, kedy by už viac nevydržal. Vynoril sa a z celej sily sa poriadne nadýchol.
Sokrates sa ho opýtal: “Akú vec si chcel najviac, keď si bol pod vodou?” a muž mu odpovedal “Vzduch.” Nato mu Sokrates povedal: “To je to najväčšie tajomstvo úspechu. Úspešným budeš vtedy, ak po ňom budeš túžiť tak, ako si túžil po vzduchu. Žiadne iné tajomstvo neexistuje.”

Starý a mladý budhistický mních kráčajú svorne vedľa seba a družne sa zhovárajú. Prídu na breh rozvodnenej rieky, kde uvidia krásnu mladú ženu. Mladší mních, pamätajúc na prikázanie Prebudeného, krásavicu obíde a prebrodí sa cez rieku sám. Starý mních ju vezme na ruky, prenesie cez rozbúrenú vodu, na druhom brehu rieky ju položí na zem, kde sa mu dievča poďakuje a potom sa rozídu….. Ďalej pokračujú mnísi mlčky, kráčajú a kráčajú – až po troch hodinách sa mladší rozochvene pýta staršieho: „Majstre, ako si ju mohol vziať do náručia a porušiť tak Budhove napomenutie?“
„Vidíš,“ odpovie starší. „Ja som ju pustil na tom brehu, ale ty ju ešte stále nesieš…”

V malom prístave v jednej zapadnutej dedinke kotvila loď s biedne vyzerajúcim rybárom. Náhodou prechádzal okolo Američan z bohatej firmy a pristavil sa pri rybárovi. Všimol si, že má na loďke asi 4 pekné kúsky tuniaka. Američan sa s ním teda pustil do reči.

“Ako dlho ti trvalo, kým si ich ulovil?” spýtal sa zvedavo Američan.

“Iba chvíľku.” hrdo mu odpovedal Mexičan.

“Prečo teda nechytáš dlhšie, aby si mal viacej rýb?” zvedavo sa spýtal Američan.

“Mám dosť rýb nato, aby som pokryl nevyhnutné výdavky mojej rodiny.” odpovedal mu.

“Čo teda robíš so svojím voľným časom?” spýtal sa ho.

Mexičan mu povedal: “Pekne si pospím, chytám ryby, hrám sa so svojimi deťmi, dám si siestu so svojou manželkou Máriou a potom si zájdem do dediny, kde si vypijem trochu vína a zahrám si na gitare so svojimi kamarátmi. Žijem šťastne a naplno, pane.”

Američan mu povedal: “Mám MBA na Harvarde a mohol by som ti pomôcť. Mal by si tráviť viac času chytaním rýb, zbytok predať a za ušetrené peniaze by si si kúpil lepšiu loď. Potom by si si našetril na ešte väčšiu loď a možno by sa ti tak darilo, že by si si kúpil celú rybársku flotilu.”

“Namiesto toho, aby si predával svoje ryby cez druhú osobu, by si ich mohol predávať priamo, aby si mal väčší zisk. Mohol by si neskôr otvoriť aj vlastnú továreň, kde by si ich konzervoval. Mal by si kontrolu nad výlovom, spracovaním a distribúciou. Musel by si však odísť z tejto dedinky do väčšieho mesta, z ktorého by si riadil svoje impérium.”

Mexičan sa ho spýtal: “Ale pane, ako dlho by mi to všetko trvalo?”

Čomu Američan odpovedal: “15 - 20 rokov.”

“Ale čo potom, pane?”

Američan sa zasmial a povedal mu: “To je na tom to najlepšie. Keď bude správny čas, predáš spoločnosť a zarobíš ťažké milióny.”

“Milióny pane? Ale čo potom?”

Američan mu pomaly odpovedal: “Potom pôjdeš do dôchodku, odídeš do malej dedinky. Pekne si pospíš, budeš loviť ryby a pohráš sa so svojim deťmi. Potom si dáš siestu a zájdeš do dediny, kde budeš popíjať víno a hrať na gitare so svojimi kamarátmi…”

Univerzitný profesor na jednej známej vysokej škole, vyzval svojich študentov otázkou:
“Stvoril Boh všetko čo existuje?”
A študent odvážne odpovedal: “Áno!”
“Stvoril Boh naozaj všetko?” - spýtal sa profesor.
“Áno, iste” - zopakoval študent.
No profesor namietol: “Ked Boh stvoril všetko, čo existuje, tak stvoril aj zlo. A na základe toho na čo sme doteraz prišli, môžeme tvrdiť, že Boh je zlo.”

Študent najprv nemal slov na túto definíciu a stíchol. Profesor bol so sebou spokojný a chvastal sa ostatným študentom, že mu dokázal, že jeho viera bola iba mýtus.

No študent sa ešte prihlásil: “Môžem sa vás niečo spýtať profesor?”
“Samozrejme!” - odvetil profesor.
Študent sa spýtal : “Existuje zima?”
“Čo je to za otázku, samozrejme že existuje, tebe nikdy nebola zima?”
Ostatni študenti sa začali smiať na jeho otázke.
Mladý muž povedal: “V skutočnosti, pane, zima neexistuje. Podla zákonov fyziky, ked uvážime, zima je v skutočnosti len neprítomnosť tepla. Každé telo alebo predmet je citlivý na zmenu prostredia alebo prenos energie. Absolútna nula je vlastne úplná neprítomnosť tepla. Vtedy sa všetka hmota stáva nehybnou a neschopnou reakcie v tejto teplote. Zima neexistuje. Človek vymyslel toto slovo na vyjadrenie toho ako sa cíti, keď cíti nedostatok tepla.”

Študent pokracoval: “Existuje tma?”
“Samozrejme!” hovorí profesor.
No študent povedal: “Tma tiež neexistuje, tma je v skutočnosti neprítomnosť svetla. Svetlo môžeme skúmať, no tmu nie. V skutočnosti, môžeme použiť Newtonov pokus na lámanie bieleho svetla na mnoho farieb. Nemôžete odmerať tmu. Jediný lúč svetla sa môže zlomiť v prostredí tmy a osvietiť ho. Ako môžete odmerať ako tmavý je vesmír? No odmeriate silu svetla, ktoré vydáva. Nie je to správne? Tma je slovo, ktore vymyslel človek, ktorý chce opísať,čo sa deje keď niekde nie je svetlo.”

Nakoniec sa mladý muž spýtal profesora: “Pane, existuje zlo?”
“Samozrejme!” - ako vždy odvetil profesor. “Vidíme ho každodenne v ľudskej nehumanite k bližnému, zlo vidíme v mase kriminálnikov všade vo svete. To nemôže byť nič iné ako zlo.”
“V skutočnosti zlo neexistuje, pane, aspoň nie samo o sebe. Zlo je absenciou Boha. Je to ako s tmou a zimou. Je to slovo, ktorým chcel človek vyjadriť nedostatok Boha. Boh nestvoril zlo. Zlo je dôsledkom toho, keď človek nemá dostatok Božej lásky. Božia láska je jeho darom v našom srdci. Je to ako zima, keď tu nie je teplo a tma ked tu nie je žiadne svetlo.” Profesor si sadol.

Meno mladého muža: Albert Einstein